Madeira - Schody do neba: Z Pico Arieiro na Pico Ruivo (PR1)
Nádherná hrebeňovka "strechou" Madeiry, schody do neba, famózne výhľady na obe strany ostrova, iný reliéf ako sme zvyknutí z Tatier a Álp. Keďže ide o sopečné pohorie, dajú sa vidieť krásne vypreparované žily a iné pitoreskné skaly.
Pre nás je táto trasa a Laurisilva na spoločnom prvom mieste :). Ak by ste mali len jeden deň, spravte skrátenú verziu týchto dvoch, lebo byť na Madeire a nevidieť Laurisilvu a schody do neba by bol neodpustiteľný hriech. V závere článku sú praktické informácie a alternatívy na prechod.
Zhruba o ôsmej ráno na prvého mája vystupujeme na parkovisku pri radare NATO. Dúfali sme že budeme prví, ale sme "už" tretie auto. Sú tri stupne na dnulou a navyše fučí, takže pocitovo aj menej. Zuzka si samozrejme zobrala na Madeiru rukavičky, práve kvôli tejto hrebeňovke, a samozrejme ich nechala na hoteli :). Nastupujú horolezecké finty a obliekam si na nohy ponožky.
Vyrážame, vrchol Pico Arieiro (druhý najvyšší na Madeire) je hneď pri radare. Nezdržíme sa dlho, lebo veď zima je. Kráčame v podstate vydláždeným chodníkom, je ešte ráno, takže oblaky hlboko pod nami a pred nami neskutočné scenérie. Cca po 15 minútach prichádzame na Miraduro Ninha da Manta ("Myšiakovo hniezdo") s výhľadom do údolia Ribeira da Faja da Nogueira. Pokračujeme ďalej, striedavo vidíme oceán na severe aj na juhu, o chvíľu je ďalšia vyhliadka.
Cesta postupne klesá dole, sú to v podstate schody, cca po pol hodine sme na "schodoch do neba" ale v tomto smere som si ich takmer ani neuvedomila. Aktuálne sú tie schody skôr schodami do pekla, ak máte problém s kolenami, odpálite si ich hneď na začiatku :). Zdajú sa takmer nekonečné a mňa pichá koleno tak veľmi, že to takmer vzdám. Našťastie len takmer.
Keď zostúpame do sedla a začíname obchádzať vrchol Pico Torres, krajina sa mení. Dostali sme sa na západnú stranu hrebeňa. Mokré svahy, veľa zelene, podstatne viac andezitu a aj nasypaného sopečného materiálu. A tieň, keďže ideme dopoludnia. Prechádzame niekoľkými tunelmi, cesta v tejto časti je viac-menej po vrstevnici. Na záver šplháme strmo hore kovovými rebríkmi do sedielka medzi Pico Torres a Pico Ruivo a konečne sme zase na slnečnej strane.
Okrem toho že je konečne teplúčko a zhadzujeme vrstvy, opäť sa mení krajina okolo nás. Scenérie a výhľady sú stále parádne a oblaky pod nami, ale kráčame teraz východným svahom, okolo nás je rozprávková krajina, v ktorej Peter identifikuje zhorený les ... Vybielené "stromy" zaliate slnkom vyzerajú krásno-smutne, podrast sa samozrejme dávno spamätal a všade okolo je zeleň.
Doteraz sme šli takmer sami, stretli sme len zopár ľudí našim smerom aj oproti, ale pripájame sa na chodník z Achada do Teixeira a teda na promenádu. O 11:30 sme spolu s davom na vrchole Pico Ruivo a užívame zaslúžený oddych, desiatu a výhľady.
Cesta späť ponúka opäť iné pohľady, nielen kvôli smeru, ale dvíhajú sa postupne oblaky. A okrem toho už prúdime proti aj s davom turistov. Obzvlášť sa nám páčia Francúzi, ktorí v duchu, že poriadnej diskusii nemôže predsa zabrániť taká maličkosť ako úzky chodník, sú schopní sa zastaviť a vykecávať v skupinke :).
Výstup hore schodmi na Pico Arieiro je prekvapivo v pohode, zostup sa mi zdal o dosť horší. A vďaka oblakom máme "schody do neba" ako z katalógu :)
Na parkovisku sme okolo tretej, hladní ako vlci ale super spokojní a zaraďujeme okamžite PR1 do TOP 10 v našom súkromnom rebríčku.
2. opačným smerom je parkovisko na Achada do Teixeira - odtiaľ na Pico Ruivo - Pico Arieiro a späť, pridá to k trase ešte cca 200 výškových metrov
3. iba jedným smerom, tj. kráčate polovicu výšky aj dĺžky, ak máte dve autá alebo si dohodnete odvoz na Pico Arieiro a cez Achadu by mal chodiť bus
2. z Achada do Teixeira na Pico Ruivo - toto je cca 1,5 hodinky výstup, odškrtnete si najvyšší vrchol, uvidíte krásne výhľady, ale hrebeň pri Pico Arieiro (teda možnosť 1) je scénicky oveľa zaujímavejší
Trasa je dobre značená, kedysi boli dve možnosti ako obísť Pico Torres (vrchol v strede medzi Arieiro a Ruivo) ale v čase našej návštevy bola otvorená len verzia cez tunely, cesta okolo kopca bola čiastočne zosypaná. Ak máte staršiu alternatívu Rother Guida, môže tam byť popis práve opačný. Ideálne je riadiť sa situáciou na mieste (značením) a aktuálne info som našla aj vo WalkMe aplikácii (špecializovaná na Madeiru).
Väčšina trasy je dokonca v podstate "vydláždená" a prípadné exponované úseky sú istené zábradlím (oceľové lano).
Pod Pico Ruivo je chata, v čase našej návštevy bola zatvorená. Nezistila som, či len preto že bol 1. máj alebo je tam dlhodobejší výpadok. V každom prípade to znamená vlastné a dostatočné zásoby jedla aj vody (voda bola síce na tej mokrej západnej stene, ale neviem či by som odtiaľ naplnila fľašu...)
Ostatné praktické info k turistike na Madeire nájdete v samostatnom článku.
Pre nás je táto trasa a Laurisilva na spoločnom prvom mieste :). Ak by ste mali len jeden deň, spravte skrátenú verziu týchto dvoch, lebo byť na Madeire a nevidieť Laurisilvu a schody do neba by bol neodpustiteľný hriech. V závere článku sú praktické informácie a alternatívy na prechod.
Zhruba o ôsmej ráno na prvého mája vystupujeme na parkovisku pri radare NATO. Dúfali sme že budeme prví, ale sme "už" tretie auto. Sú tri stupne na dnulou a navyše fučí, takže pocitovo aj menej. Zuzka si samozrejme zobrala na Madeiru rukavičky, práve kvôli tejto hrebeňovke, a samozrejme ich nechala na hoteli :). Nastupujú horolezecké finty a obliekam si na nohy ponožky.
Vyrážame, vrchol Pico Arieiro (druhý najvyšší na Madeire) je hneď pri radare. Nezdržíme sa dlho, lebo veď zima je. Kráčame v podstate vydláždeným chodníkom, je ešte ráno, takže oblaky hlboko pod nami a pred nami neskutočné scenérie. Cca po 15 minútach prichádzame na Miraduro Ninha da Manta ("Myšiakovo hniezdo") s výhľadom do údolia Ribeira da Faja da Nogueira. Pokračujeme ďalej, striedavo vidíme oceán na severe aj na juhu, o chvíľu je ďalšia vyhliadka.
Cesta postupne klesá dole, sú to v podstate schody, cca po pol hodine sme na "schodoch do neba" ale v tomto smere som si ich takmer ani neuvedomila. Aktuálne sú tie schody skôr schodami do pekla, ak máte problém s kolenami, odpálite si ich hneď na začiatku :). Zdajú sa takmer nekonečné a mňa pichá koleno tak veľmi, že to takmer vzdám. Našťastie len takmer.
Keď zostúpame do sedla a začíname obchádzať vrchol Pico Torres, krajina sa mení. Dostali sme sa na západnú stranu hrebeňa. Mokré svahy, veľa zelene, podstatne viac andezitu a aj nasypaného sopečného materiálu. A tieň, keďže ideme dopoludnia. Prechádzame niekoľkými tunelmi, cesta v tejto časti je viac-menej po vrstevnici. Na záver šplháme strmo hore kovovými rebríkmi do sedielka medzi Pico Torres a Pico Ruivo a konečne sme zase na slnečnej strane.
Okrem toho že je konečne teplúčko a zhadzujeme vrstvy, opäť sa mení krajina okolo nás. Scenérie a výhľady sú stále parádne a oblaky pod nami, ale kráčame teraz východným svahom, okolo nás je rozprávková krajina, v ktorej Peter identifikuje zhorený les ... Vybielené "stromy" zaliate slnkom vyzerajú krásno-smutne, podrast sa samozrejme dávno spamätal a všade okolo je zeleň.
Doteraz sme šli takmer sami, stretli sme len zopár ľudí našim smerom aj oproti, ale pripájame sa na chodník z Achada do Teixeira a teda na promenádu. O 11:30 sme spolu s davom na vrchole Pico Ruivo a užívame zaslúžený oddych, desiatu a výhľady.
Cesta späť ponúka opäť iné pohľady, nielen kvôli smeru, ale dvíhajú sa postupne oblaky. A okrem toho už prúdime proti aj s davom turistov. Obzvlášť sa nám páčia Francúzi, ktorí v duchu, že poriadnej diskusii nemôže predsa zabrániť taká maličkosť ako úzky chodník, sú schopní sa zastaviť a vykecávať v skupinke :).
Výstup hore schodmi na Pico Arieiro je prekvapivo v pohode, zostup sa mi zdal o dosť horší. A vďaka oblakom máme "schody do neba" ako z katalógu :)
Na parkovisku sme okolo tretej, hladní ako vlci ale super spokojní a zaraďujeme okamžite PR1 do TOP 10 v našom súkromnom rebríčku.
Alternatívy na prechod:
1. Pico Arieiro - Pico Ruivo a späť - toto sme šli my, východisko aj cieľ je parkovisko na Pico Arieiro, dokopy cca 900 výškových metrov hore aj dole, 19km, podľa mňa najlepšia alternatíva, trasa je zaujímavá aj v opačnom smere a určite nenudí.2. opačným smerom je parkovisko na Achada do Teixeira - odtiaľ na Pico Ruivo - Pico Arieiro a späť, pridá to k trase ešte cca 200 výškových metrov
3. iba jedným smerom, tj. kráčate polovicu výšky aj dĺžky, ak máte dve autá alebo si dohodnete odvoz na Pico Arieiro a cez Achadu by mal chodiť bus
Krátke / ľahké alternatívy, ak nie je čas / kondička:
1. z Pico Arieiro iba po "schody do neba" a späť, dokopy cca hodinka pohodlným krokom2. z Achada do Teixeira na Pico Ruivo - toto je cca 1,5 hodinky výstup, odškrtnete si najvyšší vrchol, uvidíte krásne výhľady, ale hrebeň pri Pico Arieiro (teda možnosť 1) je scénicky oveľa zaujímavejší
Praktické informácie (niektoré platné v roku 2018, aktuálny stav si treba zistiť):
Na parkovisku sme neplatili.Trasa je dobre značená, kedysi boli dve možnosti ako obísť Pico Torres (vrchol v strede medzi Arieiro a Ruivo) ale v čase našej návštevy bola otvorená len verzia cez tunely, cesta okolo kopca bola čiastočne zosypaná. Ak máte staršiu alternatívu Rother Guida, môže tam byť popis práve opačný. Ideálne je riadiť sa situáciou na mieste (značením) a aktuálne info som našla aj vo WalkMe aplikácii (špecializovaná na Madeiru).
Väčšina trasy je dokonca v podstate "vydláždená" a prípadné exponované úseky sú istené zábradlím (oceľové lano).
Pod Pico Ruivo je chata, v čase našej návštevy bola zatvorená. Nezistila som, či len preto že bol 1. máj alebo je tam dlhodobejší výpadok. V každom prípade to znamená vlastné a dostatočné zásoby jedla aj vody (voda bola síce na tej mokrej západnej stene, ale neviem či by som odtiaľ naplnila fľašu...)
Ostatné praktické info k turistike na Madeire nájdete v samostatnom článku.
Comments
Post a Comment