Alpbach - skitouring v najkrajšej rakúskej dedine

Prečo práve Alpbach a kde tam bývať

Pred viac ako rokom som plánovala lyžovačku a chcela som ísť niekam inam ako do Schladmingu. Kritérium ešte okrem toho bolo, aby bola dedina pekná, priam romantická alpská :). Google ako vždy poradil, Alpbach, jednu z dedín ktorá dostala v roku 1983 titul najkrajšej rakúskej dediny.

Minulý rok nám to nakoniec nevyšlo, sailor chytil "ebolu" ktorá vtedy zúrila v našom hlavnom meste. Tento rok sme teda plán obnovili a aj keď som hľadala neskoro, podarilo sa mi napokon v termíne mimo rakúskych jarných prázdnin nájsť ubytovanie priamo v Alpbachu za prijateľnú cenu v penzióne Muhlbachhof (rezervacia cez booking).

28. februára sme po piatich hodinách jazdy ešte za svetla dorazili. Dedina je naozaj krásna - usadená vo svahoch údolia Alpbachtal na maličkej plošine v objatí zubatého kamenného hrebeňa Gratlspitze na jednej strane a s výhľadom do celej doliny druhým smerom. Všetky domy sú v klasickom tirolskom 3t7le, murované prízemie a všetko nad tým je drevené, vyrezávané balkóny, maľované ornamenty okolo okien... Iné typy domov ako tieto klasické sa tu ani nesmú stavať. Pripomína nám viac Švajčiarsko ako Rakúsko.

Hneď na prvej prechádzke hlavnou ulicou identifikujeme ďalšiu odlišnosť od Rakúska na "tej našej strane". Nepočujeme tu maďarčinu a slovenčinu / češtinu, prevláda angličtina a francúzština. Dedinka má super atmosféru. Alpský vidiek ale zároveň živo. Domáci nás neomylne poslal do centra diania, v Postalm postáva dav na "balkóne" pred dverami s pivkom a opäť - väčšinou počujeme angličtinu.   

S penziónom sme veľmi spokojní. Vidiecky a pôvodný štýl, na chodbách všade rustikálne koberce, vyrezávaný nábytok a dekorácie. Celkovo všade veľa dreva a textilu s tradičnými vzormi (koberce, čalúnenie, závesy). Izba (č. 28) je veľká, so starosvetským gaučom, stolom s rohovou lavicou čalúnenou látkou, dokonca máme aj mini kuchynku. Na stenách tapety, drevený strop (sme v podkroví) aj vonkajšie steny z dreva. Balkón s úžasným výhľadom, v lete by som tu spokojne presedela celý deň, pod nami hučí potok. Raňajky sú fajn a dokonca disponujú aj malou fínskou saunou. Ak nájdeme tri túry v tejto doline, nemusíme vytiahnuť odtiaľto päty :D.

Ďalšie praktické informácie:
- Osídlenie je samozrejme rozťahané aj ďalej od centra Alpbachu, ak chcete bývať "na pešo" pozerajte ako ďaleko ste od kostola. Druhá dobrá voľba je potom Inneralpbach, odtiaľ sme šli vlastne všetky túry.
- V je niekoľko niekoľko požičovní aj lyžiarskych škôl.
- Túra okolo Gratlspitze je vraj jedna za najkrajších v Rakúsku.
- V penzióne sme mali nachystaný kompletný set materiálov - mapu zjazdoviek a ďalšiu s cestami pre všetky ostatné aktivity vrátane skitour, bežiek, sánok, snežníc..., cenník skipasov, mapu Alpbachu, ako sa dá využiť miestna "seeland" karta.
- Na vyhľadávanie túr používame všeličo (internet aj mapu, ktorú sme dostali), na orientáciu v teréne sme si za €7/rok zakúpili Bergfex

Route 66 na Wiedersberger Horn

Zhrnutie: Cesta vedie po "skiroute" 66 a potom zjazdovkou 57. Iba od hornej stanice lanovky na vrchol je voľný terén a tento úsek môže byť nebezpečný, treba dobré počasie. Celá trasa po hornú stanicu lanovky je bezpečná aj pre prípadné horšie počasie. Napriek tomu že je to v stredisku, výstup je príjemný, ľudí nie je strašne veľa, asi preto že sú to posledné trasy v doline a ďaleko od ostatných lanoviek. V spodnej časti je les, ktorý rýchlo redne a otvárajú sa výhľady.

Veľmi oceňujeme, že cesta autom na parkovisko nám trvala asi 10 minút. Za €3 parkujeme pred penziónom Furstenhof. Vyrazíme popri potoku kúsok hore dolinou po skiroute 66 a stretávame ojedinelých lyžiarov. Za dvoma drevenými domami sa trasa stáča doprava do lesa a začíname vystupovať svahom po lesnej ceste. V spodnej časti sú stromy husto, postupne ubúdajú a užívame si výhľady.

Lyžiarov naopak trochu pribúda, stretávame aj zo dve lyžiarske školy a oblasť je zjavne obľúbená medzi free-ridermi, ktorí si to spúšťajú priamo dolenaprieč serpentínkami. Našťastie nie je núdza ani o chvíle, keď si v kľude šlapeme sami a keďže ani lanovky nie je vidieť, vôbec tu nemáme pocit, že sme na zjazdovke.

Pri prvej chate na trase (zavretá) máme podľa Bergfexu odbočiť mimo cesty hore do svahu, ale zdá sa mi to príliš strmé, takže pokračujeme po skiroute a pohodlne si to obchádzame, tentokrát až pod spodnú stanicu lanovky Horbahn 2000. Slnko sa medzičasom stratilo úplne a kopce sú v oblakoch.

Šlapeme ďalej, začína snežiť, pri ďalšej zavretej chate pokračujeme už na zjazdovku 57. Začíname stúpať strmým svahom, vrchnú časť nevidíme lebo už je v oblaku. Bohužiaľ, tento veľmi rýchlo schádza dole, a o chvíľu už nevidíme nič, sneh splýva s oblakmi. Keďže v tomto odmietam lyžovať, nepokračujeme ďalej. Lenže ... kúsok sme už vystúpali, dumeme ako zísť dole, prehadzovať sa na zjazd v strmom svahu nie je ktoviečo. Nakoniec zostúpame na rovinku pod svahom bokom po hranách lyží.

Medzitým už husto sneží a oblaky klesajú s nami dole. Rýchlo odlepujeme pásy a v hmle pluhujeme pomaly dole cestičkou. Teda ja pluhujem, sailor lyžuje :). Sneh by bol aj celkom fajn, keby sme niečo videli, okrem hmly máme každú chvíľu zasnežené okuliare. Cca za 20 minút sme bezpečne dole pri aute, kde sa sneh zmenil na drobný dážď. Užili sme si dnes viac výšľap ako lyžovanie, ale napriek tomu sme spokojní. Scenérie boli krásne, a aj sneženie má svoje čaro.

Štatistika:
- výstup 3:20
- prevýšenie cca 700 m, z 1100  na 1800 (vrchol je 2127)
- dĺžka 8 km

Z Luegergraben na Joelspitze

Zhrnutie: krásny výstup a vraj aj veľmi oblúbený, klasickým alpským vidiekom - cez pasienky a ploty, medzi nimi lesíky, počas celej trasy sú výhľady, veľmi pekná lyžovačka, vhodná aj pre začiatočníkov.

Vyrazili sme až o 11, poobede sa totiž mali začať trhať oblaky po včerajšom fronte. Na parkovisku platíme €2,50 ujovi, ktorý pridáva ešte aj vtípek. Chvíľu šlapeme hore údolím, keď zistíme že sme si nadišli. Hybaj cez strmé lúky, lebo cesta vedie ponad zdanlivo opustenú farmu, ktorá je nad nami. Svah je strmý, dokonca vidíme malú padnutú lavínku, sneh po hodinách dažďa mokrý. Farma len vyzerá opustená, prechádzame im cez dvor a vnútri počuť hrať hudbu. Štveráme sa ďalej cez pasienky, prvý plot je zasnežený ale cez ďalší vyzúvam lyže aby som vyšla na sneh nad ním.

Traverzujeme lesíkom k chate Lugeralm, potom popod starý vlek a stále hore, stále cez pasienky, podchvíľou ponad ploty a potôčiky, občas sa dostaneme na cestu, vtedy je výstup príjemnejší, cesta je široká a menej strmá. Výhľady sú krásne na celú Aplbachertal, sledujeme prevaľujúce sa oblaky a obzeráme kde sme to včera vlastne šli - Wiedersberger Horn máme oproti na druhej strane. Smerom hore sa zlepšuje aj sneh, už nie je mokrý ale zhruba 10cm čerstvého snehu na tvrdom podklade. V podstate sa ide príjemne, len mňa občas chytá panika, mám pocit že svah je strmý, šmyknem sa aj pri výstupe a vôbec neviem ako to zlyžujem...

Slnka nejak nepribúda, práve naopak, okolo jednej sa mi zdá že oblaky hustnú a tmavnú a sadajú do doliny pod nami. Pokračujeme ešte ďalej, mraky sa našťastie zase zdvihnú, ideme krásnym a príjemným snehom, pasienkami s roztratenými stromčekmi. Zabalíme to nakoniec (opäť :() asi 200 metrov pod vrcholom (vo výške 1770), lepia sa nám pásy a ja sa bojím.

Lyžovačka dole v čerstvom snehu je úžasná, dokonca aj oblúčiky dávam. Spodná časť v mokrom snehu je už trápenie, nehovoriac o prejazde cez plôtiky (pre mňa ďalšia panika). Ale nezdrúzgala som sa a máme za sebou prvú trasu kompletne "off-piste" a pre mňa tým pádom najdlhší freeride ever :).

Štatistika:
- výstup: 3:20
- prevýšenie cca 650m, z 1100 na 1770 (vrchol je 1964)
- dĺžka 7 km

dobrý popis trasy nájdete aj tuto.

Hrebeňovka Schatzberg - Joelspitze

Zhrnutie: krásna trasa "za odmenu", s fantastickou lyžovačkou na Joelspitze. Začína sa v Ineralpbachu, buď výstupom na Hahnkopf (trasa napr tuto) alebo ľahšia / kratšia verzia lanovkou na Schatzberg.

Na nedeľu sme chceli niečo ľahšie, keďže nás čaká cesta domov a okrem toho sme sa chceli konečne dostať na hrebeň. Po naštudovaní možných trás sme si vymysleli hrebeňovku kde si výstup uľahčíme lanovkou.

Pred desiatou nastupujeme do kabíny smerujúcej na Schatzberg. Konečne je dnes krásne slnečno, obláčiky sú len ako kolorit. Hore poriadne fučí, vyšlapeme pešo ku krížu a odtiaľ po hrebeni v kombinácii zjazd-pešo-zjazd-pešo až na Hahnkopf - vrcholček nad vodným rezervoárom. Odtiaľto sa spúšťame dole krásnym čerstvým snehom, vraj je to "takmer prašan". Ak by bolo hnusne, táto časť sa dá zlyžovať aj po zjazdovke.

Pri rezervoári nalepujeme pásy a šlapeme na Gern. Odtiaľ sa do sedla zvezieme na pásoch a čaká nás dnešné maximum - cca 200 výškových metrov na Joelspitze. Ideme pomaly, užívame výhľady a krásny široký hrebeň. Strmších a ľadových je len posledných pár metrov na vrchol. Výhľady úžasné, aj ten fučák sa dá vďaka nim prežiť.

Zjazd je výborný, niekoľko sto metrov čerstvý sneh na tvrdom ale nie ľadovom podklade. Postupne samozrejme oťažieva a spodná polovica je mokrá brečka.

Posledná vychytávka nás čaká na parkovisku po zjazde. Mysleli sme si, že budeme musieť 2,5 km pešo šlapať pod lanovku kde sme nechali auto, ale ... po bežkárskej trase sa odvezieme takmer k autu.

Štatistika:
- výstup + zjazd 3:16
- prevýšenie cca 200m, max 1962
- 8,5 km

Kam sa ísť najesť

Nejak to vyšlo, že sme počas našej návštevy trikárt jedli v Messner's. Je to spoločná kuchyňa s Gasthaus Jakober a boli sme vždy spokojní. Mala som tam najlepšie vegetariánske jedlo v Rakúsku (grostl zo šošovice a pasternaku, baklazanove ragú a pečený karfiol). Manžel mal hamburger a steak, oba boli fajn a ešte sme ochutnali aj spätzle a tiež boli výborné.

Na apre-ski je určite najlepší Postalm, atmosféra prekypuje až von vďaka hosťom postávajúcim na pavlači.